Mačací Boh

This slideshow requires JavaScript.

Ak existuje mačací Boh, tak vytvoril na svoj obraz tie najúžasnejšie stvorenia, aké kedy zem nosila. Ja viem, ja viem, niekto nebude súhlasiť. Tiež by som tomu ešte desať rokov dozadu neverila.Vtedy moja dcéra zachránila pred istou smrťou malé mačiatko. Prišla domov s obavami, ale odhodlaná brániť si ho až do konca. Podarilo sa jej to. Tigríčka ostala  a už desiate Vianoce nám bude rozsvecovať vianočný stromček. Tentoraz na to ale nebude sama.

Po dvore, kde má moja kamarátka záhradku, sa potulujú mačičky. Nosíme im najesť, ak sú choré, vezmeme ich k lekárovi, pochovávame, keď ich zrazí auto alebo postihne iné nešťastie, zbavujeme parazitov, robíme im v zime búdky z banánových krabíc a vystielame ich starými dekami, oni nás za to obdarúvajú láskou a náklonnosťou. Žijú intenzívny, často krátky, ale slobodný život. Vždy sa medzi nimi nájde nejaké, ktoré nám prirastie k srdcu.

Takto to bolo aj s čiernymi dvojčatami, ktoré sa narodili minulý rok na jeseň spolu s ďalšími dvoma farebnými súrodencami. Čierna sestrička bola kosť a koža a pomaly zhasínala. Nevzdali sme to. Odchytili sme ju, odčervili, odblšili, venovali sme jej zvláštnu pozornosť počas kŕmenia, až sa z toho slušne dostala. Bez ujmy prežili tridsaťstupňové januárové mrazy a keď prišla jar, šantili po dvore ako malé deti až do prvých teplých letných dní.

Jedného dňa maličká okatá černuľka zmizla. Zo začiatku sme tomu neprikladali význam, lebo bola odvážna a často sa stávalo, že nechala bračeka na dvore plakať samého a vrátila sa o dva dni.

Lenže tentoraz sa už nevrátila.

Dopočuli sme sa, že ju susedia odpratali z hlavnej cesty.

Maličký chodil po dvore a nariekal.

Lenže raz sa neukázal ani on. Takmer týždeň sme ho obe oplakávali, srdce nám išlo roztrhnúť, keď sme si na povzbudenie rozprávali veselé historky z jeho života.

Jedného večera mi zazvonil telefón a ja som v hroznej predtuche váhala prevziať hovor.

Volala mi kamarátka, celá rozrušená. Keď sa potme chystala odísť zo záhradky, začula tichý mačací plač. Rozrušene pobehovala po dvore a snažila sa zistiť pôvod a miesto plaču. V zavalenej diere sa už týždeň schovával hladný, smädný, počas tridsaťstupňových horúčav zranený a vyčerpaný kocúrik. Bál sa ozvať, z toho sme usúdili, že ho niekto napadol alebo niečim zbil. Spoznal kamarátkin hlas a odvážil sa z posledných síl zavolať o pomoc. A tá prišla. Na poslednú chvíľu. Vzala ho domov, zavolala veterinára a čakala na verdikt. Kocúrik sa nevládal postaviť na obe predné labky, mal vybité zúbky, kožu na papuľke a na jednej nohe odretú. Pohľad naňho vyvolával ľútosť aj zlosť na ľudí, ktorí sú schopní takto ublížiť. Veterinár mu veľa šancí nedával a tak sme sa obrátili ešte na jedného. Nepripúšťali sme si, že by sme mali oňho prísť. Druhý bol viac optimistický a nám zasa nechýbalo odhodlanie.

Kŕmili sme ho, nosili na záchodík, lebo ani v takom stave sa nechcel vyprázdniť kdekoľvek. Trpel a aj nám to oznamoval tichým mňaukaním.

Keďže má kamarátka zamestnanie, kde sa jej striedajú nočné a dennými službami, vzala som si ho na starosť ja. Len občas, keď má po sebe viac dní voľna, si ho vezme, aby sa s ním trocha pomaznala.

Odvtedy prešli dva mesiace a cez rôzne de Peyracovské štádia sa pomaly uzdravil. Už asi nikdy nebude chodiť ladne, ako predtým, ale na skriňu vyskočí aj zoskočí bez problémov.

Odkedy je u mňa, poriadne som sa nevyspala, ale znásobil dávku lásky a to stojí za všetky tie bezsenné noci, keď z poličiek padajú veci, dvere na skrinkách buchotajú počas pokusu o otvorenie, keď sa po byte ozýva chrčanie a vresk zápasiacich mačiek, lebo desaťročná madam dala najavo, že si ho nemieni adoptovať.

Aj predtým sme mali občas v dočaske nejaké mačičky a vždy to dopadlo rovnako, ich odchodom. Teraz len dúfam, že si na seba pomaly zvyknú, aby mohli ostať obaja. Doprajem im čas. Tigi už chce mať svoj pokoj a Žužlík, ako sme černušika pomenovali, zasa prichádza na chuť zábave. Už sa nemusí starať, kde a kedy sa dostane k jedeniu. V miske je stále prestreté 😀 Najprv zlikviduje svoju dávku a potom dojedá aj Tiginu. Občas sa pustí do jej porcie a svoju, istú, si nechá na neskôr. Je z neho krásavec.

Tak som sa rozhodla, že vám občas prinesiem správy z jeho mačacieho života, zo života jeho staršej spoločníčky Tigi, a ich postupného zbližovania. Tigi je žiarlivá, ale teraz už viac chápe, že je a zostane pre mňa vždy prvá v mojom živote, a že príchodom Žužlíka sa jej status nemení 😀

Reklamy
Označené

5 thoughts on “Mačací Boh

  1. ambala píše:

    ach jaj, veru niektori “ludia” su schopni vselicoho… 😦

    ale nastastie sa Žužlík dostal naspat k vam a vyliecil sa aj z nepeknych zraneni a skusenosti 🙂 🙂 🙂

    ono to chce niekedy viac casu a trpezlivosti, aby si macicky na seba zvykli. mozno sa vzdy budu klbcit, ale napokon sa naucia jeden druheho tolerovat a vychadzat spolu 😉
    moj havec si na macicky zvykal vyse 3/4 roka, bolo to hrooozne, ale teraz vedla seba spavaju, pusti ich do misky s papanim, Čiky mu cisti usi… ale hlavne ma uz nedesi, ze by ich chcel lovit a prizabit. za co som patricne vdacna. 🙂

    a inak Žužlík aj Tigi na tych foteckach vyzeraju velmi spokojne 🙂

    • jarah píše:

      Podarilo sa mi ich nafotiť, keď sa navzájom držali pod kontrolou. Ešte nevedia, ako sa majú k sebe správať. Niekedy sa už idú ňufáčikmi dotýkať a niektorý z nich robí prvý krok k zblíženiu, a ten druhý odrazu zareaguje nepredvídateľne, čo vyústi do zúrivej naháňačky. myslím, že sa jeden druhého boja 😀

  2. Sun Belangelo píše:

    Bože, taký príbeh… Mal šťastie, ňufáčik. 🙂

    Aj ja dúfam, že sa nakoniec nejako dohrkajú. Tak, ako dúfam, že sa Lasinko s Beruškou nezožerú. Zatiaľ ma môj ciťak ešte nesklamal, takže aj tí tvoji sa zohrajú – len to chce čas. (A možno pribrať ešte tretiu mačku, dodávam zlomyseľne. 😛 Keď som ja Cice a Lassinkovi doniesla Gayu, tí dvaja nepriatelia na život a na smrť z toho zostali takí paf, že si vliezli do jedného brloha a začali si oblizovať kožúšky navzájom! Jedna dočaska by to možno spravila… 😉 Príde, scelí, odíde. 😀 )

    • jarah píše:

      Ja by som nebola proti, keby som mala väčší byt. Na 36 m2 sa nedá veľmi vymýšľať. A to nehovorím, že dcéra ma alergiu na mačky a psov 😀 Keď jej na to prišli, lekár povedal, že mačka musí ísť preč z domu a ona naňho vyšplechla (mala vtedy asi 14 rokov), že či by si on dal decko ku kontajneru 😆 Potom sa pozrela na mňa a povedala, že nech mi ani nenapadne niečo s mačkou urobiť, kým bude v škole. A tak sa odvtedy napcháva antihystaminikami. Ešteže nie je často doma, lebo študuje v Bratislave 😀
      Kým to píšem, tí dvaja chlpatí škriatkovia zasa bojujú… dokonca sa vyhľadávajú, aby zápasili. To si ešte užijem.

  3. Michaela píše:

    Krásne. Ja mám 13 mačiek. Tento článok bol úplným ukázaním na to, že mačkám sa môže a dá pomôcť. Bývam na rodinnom dome (veľký priestor). Oklopujú ma najčastejšie iba 4 – 5 mačiek. Ostatný sú tuláci.
    Tuláci – Murko, Mliečko, Čačanka, Angellina, Šedáčka – vlastne všetci, čo už nie sú mačiatka.

    Očko = mačiatko, ktoré ako malé mača bola pri rieke. Narodilo sa u nás, no pretrpelo niečo
    škaredé. Mama ho odniesla na potok, pri ktorom bývame, a on tam dlho mňaučal. Sused
    nám ho zachránil a aj priniesol. Očko mal v oku hnys (infekciu). K lekárovy s mačkami
    nechodíme (väčšinou sa o ne starám ja). Očkovi sa hnys množil, a už mal to očko od toho také napuchnuté, že mu muselo vypadnúť (alebo mu ho mama ošetrila). Pokiaľ mal v oku hnys,
    nemohla som ho chytať. Bolo mi ho veľmi ľúto, a tak som ho tajne pohladkala. Teraz má očko
    v poriadku, a je to môj najlepší kamarát.

    Tigrica = mačka, ktorá je dcéra Šedáčky.
    Čertica = mačka, ktorá je dcéra Šedáčky a vie loviť myši.
    Kitty = mačka, ktorú som zachránila z ulice, keď bola krutá zima. Mohla vonku zahynúť.
    Angellina = mama Očka.
    Šedáčka = mama Čertice, Tigrice. Teraz má malé mačiatka (4). Ešte ich nemám všetky pomenované.
    Murko = starý kocúr, ktorý je u nás len zriedka.
    Mliečko = tulák, možno otec Očka.
    Čačanka = strašná mačacia mama, véééľká tuláčka.

    Môj život je iba o mačkách. Najčastejšie bývajú doma Tigrica, Kitty, Čertica a Očko. Týto štyria majú 13.6. narodeniny. Presne vtedy, kedy mám narodeniny ja.
    A na záver, tento článok nepísal dospelý, ale iba 11 ročné dieťa. Volám sa Michaela. Nechcem, aby niekto tieto úžasné zvieratá týral!!!!!! Ale nech sa o neho stará tak pekne, ako ja alebo iný dobrý ľudia.
    Dovidenia ♥.

Čo ty na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s

%d bloggers like this: